Škvrny

„Dobrýýýý deň,“ vstupujem do výtvarného ateliéru našej ZUŠ a prerušujem tvorivý hluk, ktorý som počula až na chodbu. 

Ateliér vyzerá ako alchymická dielňa, v ktorej sa experimentuje s farbami a nedočkavo sa tu sušia mokré výkresy. Sadám si do rohu a nechám sa vtiahnuť do tvorivej atmosféry. Hospitácie zvyknú byť stresujúce a vyvolávajú v triede zmätok. Mňa si sotva všimli. To je dobrý signál. O učiteľskom umení učiteľa, ktorý deti správne motivuje a vie zaujať. O dobrej klíme v triede. 

„Škvrna,“ čítam nadpis na tabuli a pod ním vysvetlenie, že ide o „náhodný útvar, ktorý vzniká bez možnosti autora ovplyvniť jeho tvar vôľou“. Nádobky s farebnou penou lákajú žiakov ako magnet. Ufúľané výkresy po kontakte so spenenou farebnosťou žiaci sušia svojimi pohľadmi, aby ich čím skôr mohli dotvárať. Škvrny ich bavia. Sú výsledkom náhody. Dobrodružstva.

Škvrny na slnku

„Nasleduje otázka, ktorá rozhodne o prvom a druhom mieste,“ počujem hlas moderátora detskej astronomickej súťaže. Boli sme siedmaci, tím s ambíciou vyhrávať minimálne okresné kolá. Aj keď sme boli z maličkej dedinskej školy. Stačilo správne a hlavne rýchlo pomenovať, čo vidíme na obrázku a víťazstvo by bolo naše. Vedeli sme to. Ale neboli sme dosť rýchli. A tak sa škvrny na slnku pre mňa stali symbolom „druhého miesta“. Pocitu, že nie som dosť... dosť rýchla, dosť dobrá, dosť múdra, že som len o kúsok minula víťazstvo. Že nie som bez škvrny.

Aj literatúra pozná škvrny

Dnes sa už nedozvieme, či práve preto dal Martin Kukučín svojej postave priezvisko Machuľa. Dieťaťu, ktoré za svoj postih nemohlo. Stvoreniu, ktorého výzor rodičia nemohli ovplyvniť vôľou. Ako pri škvrne, ktorá sa jednoducho „stane“. A potom kazí dobrý dojem. Z manželky. Z manželstva. Z rodiny. Z dediny. Dojem je dôležitý. Pre otca, ktorý uteká. Pre matku, v ktorej sa miesi láska s hanbou. Aj pre totku, ktorá má ale k umeniu dotvárať náhodnú škvrnu na vzácnosť umeleckej invencie, zo všetkých najbližšie. Dojem je dôležitý pre dedinu. Len Ondráša ľudské reči netrápia. Žije, miluje a sníva. On, ktorého všetci považujú za nepodarenú machuľu, má dušu bez škvrny. Ako Dostojevského knieža Miškin, ktorého sa bolo treba zbaviť. Ako Mesiáš, ktorého bolo treba ukrižovať. Lebo čisté duše bez škvrny radi nazývame machuľami. Prekážajú, usvedčujú a nie sú pohodlné. 

Hodina ZUŠ pokračuje v bežnom dni

„Teraz si vezmeme fixy a dotvoríme náhodné machule,“ kolegov hlas preruší moje úvahy a ja sa so záujmom vyberám medzi deti. Z neurčitých škvŕn dotvárajú konkrétne objekty. Rybky. Motýle. Kvety. Tvoria akvária, lúky, vesmírne objekty. „Z nevedomého, náhodného sa stáva zámerný, autorom riadený proces. Autor má možnosť komunikovať s divákom...“ zachytím text na kolegovej príprave na vyučovaciu hodinu a medzi „edukačnými cieľmi“ nájdem artikuláciu neartikulovateľného tvaru a rozvoj predstavivosti dieťaťa“. 

Cestou z práce rozmýšľam nad tým, že škvrna nie je tragédiou. Že škvrna nie je konečným verdiktom. Rozsudkom o večnej nedokonalosti. Škvrna je impulz k tvorbe. K umeniu vidieť neviditeľné. Na papieri. Na chodníkoch. Múroch. V ľudskom srdci. V pokazenom dni... Škvrna je výzva.